Pästný šerm
▲Ján Zachara na stupňoch víťazov na XV. olympijských hrách v Helsinkách
Ján Zachara sa narodil v dedinke Kubrá, dnes jednej z mestkých častí Trenčína. Jeho otec striedal rôzne robotnícke profesie, pracoval napríklad na píle alebo v textilnej továrni, kde pracoval aj Zacharova matka. Ján sa vyučil za strojného zámočníka a opravoval tkáčske stroje. Ako malý chlapec chcel hrať futbal. Pre jeho nízky vzrast mu však futbaloví tréneri neveľmi verili a dávali ho do brány, aby príliš neprekážal. Ale Ján chcel športovať. Zlom v jeho športovej kariére prišiel v čase, keď mu bolo 15 rokov. Vtedy sa rozhodol zavesiť kopačky na klinec a zmeniť šport. Vydal sa na dráhu boxera. Jedným z dôvodov bolo i to, že textilný závod, v ktorom pracoval, podporoval okrem futbalu aj boxerský klub.
POČIATOČNÁ NEDÔVERA
Ani tréneri boxu však k nemu nepociťovali prílišnú dôveru. Podľa nich bol malý a chudý a na box nemal predpoklady. Nakoniec sa ho predsa len ujal jeden z trénerov v miestnej sokolovni len preto, že sa dobre poznal s Jánovým otcom. Podmienkou však bolo, že sa do ringu postaví, až keď trošku zosilnie. Čo sa síce podarilo, aj tak mu ale jeho telesné predpoklady predurčili takzvanú perovú váhu, teda kategóriu pre boxerov do 57 kilogramov. Ján nikdy nevynikal silou ani tvrdosťou úderov, bol ale rýchly, obratný a dobre dokázal vycítiť, čo urobí súper. Sám box nazýval ako pästný šerm. Prvýkrát sa postavil do ringu v roku 1944 a už o dva roky neskôr sa stal majstrom Slovenska. V rovnakom roku reprezentoval Československo na medzinárodnom turnaji, ktorý bol určený slovanským národom. Ani fanúšikovia v Prahe mu príliš neverili. „Hej, to lepšieho nemáte? To ste sem poslali takú dážďovku?“ Kričali na neho. Čoskoro si však získal nielen ich rešpekt, ale aj rešpekt súperov. Dostal sa totiž až do finále. V ňom rozhodca nakoniec prisúdili víťazstvo ruskému protivníkovi, ale obecenstvo dávalo najavo svoju nespokojnosť. Márne, Ján Zachara vo finále prehral. Vtedy sa hovorilo o veľkej nespravodlivosti, no Ján Zachara sa stal v osemnástich rokoch novým objavom. Týždenník Ruch zverejnil jeho fotografiu na titulnej strane s titulkom: Najmladší a najlepší.
BEZ PASU A BEZ HIER
V roku 1948 sa konala prvá povojnová olympiáda. Od posledných hier pod piatimi kruhmi uplynulo 12 rokov. V nominácii československej výpravy nechýbal ani Ján Zachara, nakoniec však do Londýna neodletel. Jeho miesto pripadlo komunistickému funkcionárovi, ktorý sa po hrách už z Londýna nevrátil. Ján Zachara na túto situáciu spomínal takto: „Najprv mi zobrali miery a potom pas.“ Už hotový cestovný doklad mu bol odobratý, lebo ho už nepotreboval. V Londýne vtedy získal zlatú medailu Július Torma, ktorý sa stal neskôr Zácharovým radcom a trénerom.
TRIUMF V HELSINKÁCH
O štyri roky neskôr prišla preslávená olympiáda v Helsinkách. Vo svete v plnom prúde prebiehala studená vojna, ale na rozdiel od londýnskych hier sa na olympiáde tentoraz zúčastnili aj sovietski športovci. Len bývali v inej časti ako športovci zo Západu. A s nimi aj zástupcovia krajín sovietskeho bloku, teda aj Československa. Ján Zachara na olympijské hry skoro znova neodišiel, nakoniec mu ale pomohlo prihovorenie sa Júliusa Torma. Veľa nádejí sa však do mladého boxera nevkladalo.
Olympiáda v Helsinkách skončila pre československých športovcov obrovským úspechom. Len Emil Zátopek získal tri zlaté medaily, celkove ich výprava priviezla sedem, ale len jedna bola od slovenského športovca. Úspech Jána Zacharu sa veľmi oslavoval najmä v rodnom Trenčíne. Napríklad členovia tamojšej sokolskej jednoty sľúbili odpracovať tisíc brigádnických hodín v telocvični a zamestnanci závodu medzi sebou vybrali 10 200 korún, ktoré venovali Jánovi Zacharovi. Nebola to však jediná odmena, ktorú boxer získal.
„Keď som prišiel domov, dostal som 12 dielov Stalinových spisov. Od povereníka, ktorý mal na starosti ľahký priemysel, som dostal tri metre látky. Keď niekto čaká, že nejaké financie – to bola doba, keď sa každý držal, že musí byť amaterizmus. Bolo veľa ľudí, ktorí do športu hovorili, ale nie v prospech športovca, a tak som videl istotu iba v zamestnaní. Ja som profesionála nechcel nikde robiť,“ spomínal po mnohých rokoch.
MELBOURNE A KONIEC
Čoraz viac však jeho kariéru ovplyvňovala politická situácia. Za jednu z porážok mu dokonca hrozil zápis v trestnom registri. Napriek tomu sa ešte na jednu olympiádu pozrel, a to v roku 1956 do Melbourne. Na svoj úspech z Helsínk ale nenadviazal a skončil vo štvrťfinále. Návrat domov bol však náročný. Ovplyvnil ho fakt, že jedna z československých atlétok, Olga Fikotová, sa na hrách zoznámila s americkým kladivárom, s ktorým sa zasn- úbila. Všetci československí športovci sa tak vracali do vlasti v sovietskej réžii. Namiesto leteckým transportom sa prepravili loďou do Vladivostoku, odtiaľ Transsibírskou magistrálou do Moskvy a z Moskvy letecky do Prahy. Cesta trvala spolu 34 dní. Po návrate sa Ján Zachara ešte chvíľu venoval boxu, ale v roku 1959, už ako dvojnásobný otec, zavesil na klinec aj boxerské rukavice. Začal pracovať v oceliarni, kde vydržal až do dôchodku. Do boxerského ringu sa neskôr síce vrátil, ale už len ako tréner.
JÚLIUS TORMA
Prvé boxerské zlato z olympiády získal pre Československo Július Torma. Vybojoval aj zlato a dva bronzy na majstrovstvách Európy. Narodil sa v Budapešti, kam jeho rodičia odišli po prvej svetovej vojne za prácou. V roku 1946 sa rodina vrátila späť na Slovensko a Július reprezentoval našu krajinu na olympiáde v roku 1948 v Londýne, kde získal zlatú medailu napriek tomu, že do finálového zápasu nastúpil so zlomeným palcom ľavej ruky. Po ukončení aktívnej kariéry sa stal trénerom. Veľmi ovplyvnil aj Jána Zacharu, ktorý vybojoval zlatú olympijskú medailu v boxe štyri roky po ňom.
